Pravdou je, že tlač sa stala najsilnejšou zbraňou západného sveta, silnejšou ako legislatíva, úrady a súdy. Človek by sa chcel spýtať, kým bola volená a komu sa zodpovedá ?
Alexander Solženicyn

Štyri z piatich najväčších mediálnych gigantov vlastnia dnes Židia. Murdoch a jeho News Corp /na štvrtom mieste/ je jediný nežidovský majiteľ - napriek tomu však Murdoch zastáva rovnaké pro- izraelské pozície ako ktorýkoľvek Žid.
/Los Angeles Jewish Times, 29. októbra 1999/./284a/

Vo filme Network/285/, ktorý získal v roku 1976 Oskara, sa Howard Beale, "bláznivý prorok rozhlasových vĺn", zaoberal hypotetickou myšlienkou odhalenia zákerného nebezpečenstva, ktorému Amerika čelí : uchopenie moci v americkej televízii Arabmi vďaka ich ropným peniazom.
Film bol natočený podľa scenára Paddyho Chayefsky, ktorý vykreslil spiknutie Arabov za účelom kúpenia si kontroly televíznych staníc. Howard Beale hral Petra Fincha, rozrušeného televízneho spravodajcu, ktorý otvorene o všetkom hovorí, čo zvyšuje sledovanosť televízie. Rozrušený nad nespravodlivosťou a korupciou v americkom živote Beale kričí: "Už to ďalej neznesiem!"

Predstavte si, ak by iracko - americkí zástancovia Saddama Husseina kontrolovali americké médiá. Predstavte si, že by kontrolovali tiež všetky hlavné TV stanice a boli zároveň ich vlastníkmi, producentmi a pisateľmi televíznej zábavy a správ. Televízia má neodolateľnú moc, ktorá zasahuje do každého amerického domu a je hlavným zdrojom, z ktorého sa väčšina Američanov učí o svete. Predstavte si nebezpečenstvo, ak by tejto ohromnej sile vládla malá iracká, moslimská menšina, ktorá by podporovala Husseinov režim.

Ak by netelevízne médiá boli slobodné, určite by irackú nadvládu považovali za veľké nebezpečenstvo pre Ameriku. Každý neiracký mediálny zdroj by hlásal, že takáto kontrola ohrozuje naše slobody. Kongres by inicioval legislatívu na zlomenie irackej kontroly nad televíziou. Vlastenci by pripomínali Američanom, že ak nemôžeme prijímať nezaujaté správy, dokumenty a program, demokracia nemôže fungovať. Sila televízie, ktorá je kontrolovaná názorom jednej strany by narušila základy všetkých našich slobôd a slobody prejavu. Ľudia by boli zlostní, že cudzia moc má kontrolu nad americkým myslením.
Ak by som posunul analógiu ďalej, predstavte si, že i zvyšok médií by bol v irackých rukách. Predpokladajme, že tri najväčšie magazíny Time, Newsweek a U. S. News and World Report by boli vedené Iračanmi a tiež tri najvplyvnejšie americké noviny The New York Times, The Wall Street Journal a The Washington Post, rovnako ako zvyšok hlavných novín a časopisov. Moslimskí Iračania by zároveň mali obrovské bohatstvo v obchode a bankovníctve, ovládli by Hollywood a zábavu, univerzity, súdy a vládu.
Na vrchole tohoto všetkého si predstavme, že stúpenci Saddama Husseina by mali najsilnejšiu lobby vo Washingtone a boli zodpovední za masovú podporu demokratickej i republikánskej strany. Predstavte si ďalej, že oddaný Iračan by bol riaditeľom Národnej bezpečnostnej rady v Bielom dome. Bola by takáto situácia pre Ameriku nebezpečná ?
Ak by sa Američania v jedno ráno prebudili a našli arabské mená na televíznych obrazovkách a filmoch, v časopisoch, novinách a na stránkach kníh, milióny z nich by kričalo: "Ovládli našu krajinu!" Diváci by podozrievali motívy všetkého, čo by videli v televízii a čítali v novinách, časopisoch a knihách. Zvlášť by boli podozrievaví k informáciám o problémoch týkajúcich sa Iraku, Saddama Husseina, islamu a konfliktu na Blízkom a Strednom východe. Zanedlho by množstvo Američanov kričalo ako Howard Beale: "Už to ďalej neznesiem!"

Keď išlo o ruskú revolúciu a fakt, že nebola ruskou, ale financovanou, organizovanou a vedenou prevažne Židmi, ktorí boli motivovaní stáročia starým konfliktom medzi nimi a Rusmi, čudoval som sa, ako môže byť takýto dôležitý historický fakt zamaskovaný. Po tom, čo som sa dozvedel o komunistických vraždách miliónov kresťanov v Rusku a východnej Európe, spýtal som sa sám seba, prečo existuje o tom len tak málo filmov, televíznych seriálov, dokumentov, románov, kníh, časopisov, článkov, ale holokaust je donekonečna opakovaný.
Potom som si prečítal časopis Thunderbolt, ktorý vydával Dr. Edward Fields z Marietty v Georgii./286/ Dr. Fields opatrne dokumentoval židovskú kontrolu amerických troch najväčších televíznych staníc - NBC, CBS, ABC. Skontroloval som jeho zdroje, ktoré obsahovali biografie napísané Židmi.

V časoch môjho prvého skúmania bol šéfom NBC Richard Sarnoff, riaditeľom NBC bol William Paley a Leonard Goldenson viedol ABC. Bol som prekvapený, keď som sa dozvedel, že všetci traja sú Židia, všetci aktívni v sionistických organizáciách a všetci odmeňovaní od mnohých židovských, sionistických a proizraelských skupín. Potom som objavil fakt, že vedúce noviny v Amerike The New York Times sú tiež vlastnené a vydávané Židmi. Podobne je to i s novinami, ktoré majú väčší vplyv na vládu, ako ktorékoľvek iné - The Washingtom Post. Židia vlastnia aj noviny s najväčším obehom v Amerike - The Wall Street Journal. Vlastnia dokonca aj noviny v mojom rodnom meste, New Orleanse - Times Picayune.
To, že Židia dominovali Hollywoodu som vedel roky. Bolo zaujímavé zistiť, že z "Hollywoodskej desiatky" boli deviati Židia, ktorí na otázku pred súdom, či sú komunisti, mlčali. Pozrel som sa do časopisov a vydavateľstiev a opäť som objavil prevahu Židov, z ktorých väčšina bola oddaných židovským záujmom práve tak, ako Steven Spielberg, režisér filmu Schindlerov zoznam, /287/ ktorý je otvoreným zástancom sionistických cieľov. Najsledovanejší film o holokauste, ktorý videli milióny divákov, bol vyrobený v kompletne židovskej réžii.
Jerry Molen - produkcia, Gerald R. Molen - produkcia, Steven Spielberg - réžia, produkcia, Kurt Luedtke - scenár, Steve Zaillian - scenár, Jamuzs Kaminsku - fotografia, Michael Kahn - strih, Ewa Braunová - dizajn, produkčná dizajnérka, Branko Lustig - produkcia, produkčný dizajn, Allan Starski - produkčný dizajn, Lew Rywin - koprodukcia
O niekoľko rokov som čítal židovskú publikáciu, ktorá sa chválila židovskou nadvládou amerických médií. Čítal som tiež knihu Ich vlastné impérium/288/ od Neala Gablera, ktorá detailne opisuje židovské prebranie moci nad filmovým priemyslom.
Ben Stein, židovský scenárista /syn Herberta Steina, ekonomického poradcu prezidenta Nixona/, napísal knihu The View from Sunset Boulevard. Spontánne v nej opisuje fakty, že väčšina hollywoodských televíznych scenáristov a riaditeľov sú Židia, ktorí sú v pevnej opozícii kresťanským pravidlám a konzervatívnym malým americkým mestečkám./289/ V roku 1997 napísal článok pre E! - online s titulkom : "Vedú Židia médiá?", sprevádzaný podtitulkom "To si píšte, že áno - a koľké". /290/
V 1970 Dr. William Pierce, riaditeľ National Alliance a vydavateľ magazínu National Vanguard spolu so svojím personálom skúmali otázku židovskej nadvlády v článku "Kto vládne Amerike?" /291/

Fakty, ktoré som objavil, boli najhoršou nočnou morou Paddyho Chayefskeho a jeho postavy z filmu Network. Americkým médiám dominuje malá ale kohézna menšina s 3000 ročnou lojalitou k vlastným ľuďom a fanatickou oddanosťou k ich novo založenému národu. Nie sú to Arabi, ktorí majú túto moc, ani Íri, Francúzi, Angličania, Rusi, Švédi, Dáni či Taliani. Nie sú to moslimovia, kresťania alebo mormóni. Je to skupina stvorená z takých ako Paddy Chayefsky. Chayefsky je entuziastickým podporovateľom Izraela a židovských záujmov a šikovne sa pokúša ovplyvniť divákov proti Arabom tým, že ich fiktívne obviní z toho, čo Židia už dávno dosiahli. Zvyšok tímu podieľajúceho sa na filme Network tvorili režisér Sidney Lumet, producent Howard Gottfried a editor Alan Heim. Rovnakí ľudia, ktorí financovali, vydali, napísali a distribuovali film Network, dominujú americkým médiám a skutočne celému západnému svetu.

Židovská moc médií je taká rozsiahla, že je ťažké i zveličovať. Jednoducho to nie je len otázka ich neproporcionálnej moci k pomeru ich percentuálneho zastúpenia v obyvateľstve - ich moc vyráža dych.
Ak žijete vo veľkom meste, noviny, ktoré čítate s najväčšou pravdepodobnosťou vlastnia Židia. To isté platí o časopisoch, ktoré si s novinami občas kúpite. Televízny kanál alebo káblová televízia, ktorú pravidelne sledujete je vlastnená Židmi, alebo sú v nej Židia zastúpení na všetkých dôležitých manažérskych pozíciách a všetkých oddeleniach. Filmy, na ktoré chodievate do kina sú s najväčšou pravdepodobnosťou písané, produkované a režírované Židmi. Vydavatelia kníh, ktoré čítate, nahrávacích štúdií, z ktorých si kupujete hudobné cédečka sú vlastnené Židmi a ak nie, Židia sú na všetkých ich kľúčových pozíciách. Kníhkupectvá a knižnice si často vyberajú a kupujú knihy na základe odporúčania židovských kritikov a publikácií ako napr. The New York Times Book Review, čo je súčasť židovského The New York Times.

Je pravdou, že nie všetci ľudia v médiách sú Židia. Netvrdím ani, že každý Žid v médiách je súčasťou akéhosi fantastického spiknutia alebo, že každý Žid je nevyhnutne sionista. Prevažnú nadvládu v amerických médií však tvoria Židia a žiadna iná skupina nie je viac etnocentrickejšia a organizovanejšia v nasledovaní svojich záujmov ako práve Židia. S poznaním týchto faktov môže akýkoľvek rozumný človek veriť tomu, že Židia prezentujú správy a zábavu bez prihliadania na vlastné záujmy, bez akejkoľvek tendencie a využívania toho, čo Gabler nazval "Ich vlastné impérium" ?

Vyrastal som čítaním neworleánskych Times Picayune a od tretieho ročníka som tieto noviny spolu s otcom čítaval každé ráno. Kým sa skončili raňajky, otec ich dekoroval omrvinkami chleba, škvrnami od kávy a ja zase mliekom a ovsenou kašou. Otec zvykol najprv čítavať časť správ, potom šport a vtipy nakoniec. Potom som nasledoval ja. Až do neskorých 50 -tych rokov boli Times Picayune skutočnými južanskými novinami. Odrážali hodnoty, štandardy, politické názory a dedičstvo juhu. Považovali sme ich za životne dôležité noviny, ktoré nám oznamovali správy z okolia mesta a tiež z celého sveta. Boli to naše noviny - nie preto, že sa tlačili v našom meste, ale preto, že reprezentovali naše myslenie, našu kultúru a naše hodnoty.
Keď sa začala integrácia škôl, Times Picayune sa postavili proti vládnemu zasahovaniu do nášho spôsobu života. Veľa článkov sa zaoberalo priateľským vzťahom medzi belochmi a černochmi v New Orleanse, vynikajúcou kvalitou života belochov a černochov a tým, ako malo mesto jednu z najväčších tried pre černochov v Amerike. Písali o tom, ako černosi robili pod bielym vedením pokroky za posledných niekoľko rokov, ako sa ich životné a vzdelávacie štandardy zlepšili. Jeden z reportérov Times Picayune predpovedal, že nútená integrácia by zruinovala jedno z najkrajších a kultúrne najbohatších miest sveta, spomalila progres čiernych komunít a ohrozila štandardy bielych ľudí.

Po tom, čo Times Picayune kúpil S.I. Newhouse sa noviny začali postupne obracať doľava. Integrácia sa odrazu stala progresom a čímsi, čo zvýši lásku a bratstvo. Redaktori trestali tých, ktorí sa postavili integrácii a označovali ich za krátkozrakých, fanatikov a plných nenávisti. Integrácia vraj zvýši rasovú znášanlivosť a zníži chudobu a zločin /čo bolo vtedy uskutočniteľné/. Noviny moralizovali: "Akúže to prinesie škodu, ak dve malé černošské dievčatká budú navštevovať bielu školu ?"
S úpadkom škôl a verejných služieb pod záštitou integrácie novín Times Picayune, ktoré sa stávali čoraz liberálnejšími, ich môj otec prestal čítať. Mne sa noviny stále páčili a ako som rástol, súhlasil som s rasovými názormi, ktoré hlásali. Vtedy som nevedel, že Times Picayune už nie sú južanské noviny a že ich kúpil židovský utečenec z Ruska, ktorý žil v New Yorku.
Keď Newhouse zomrel, zanechal svojim synom mediálny kolos v hodnote 10 miliárd dolárov. Medzi noviny, ktoré vlastnili patrili Times Picayune, Post Standard, Herald - Journal z Alabamy, Morning register, Afternoon Press tiež z Alabamy, News a Times z Alabamy, Post Herald a News z Massachusetts, Union a News a sobotný Republican.

Newhousove impérium vlastní dnes 12 televíznych staníc, 87 káblových televízií, 24 národných časopisov, 26 denných novín a Parade Sunday, noviny s neuveriteľným nákladom viac ako 22 miliónov kusov.
Keď si Newhouse kúpil Times Picayune, v magazíne Times ho citovali ako vraví: "Práve som si kúpil New Orleans."/292/ Určitým spôsobom bol tento citát pravdivý. Newhouse a jeho zamestnanci mohli povedať čokoľvek sa im zapáčilo o komkoľvek alebo čomkoľvek bez strachu z odporu. Newhouse, zabezpečený vo svojom monopole, mohol potlačiť akékoľvek sociálne alebo politické názory, ktoré si želal.
Aj dnes, viac ako 25 rokov po tom, čo Newhouse kúpil Times Picayune, mnohí z obyvateľov New Orleansu nevedia, že noviny vlastní newyorská židovská rodina. Na mieste adresy majiteľa novín je uvádzaná miestna adresa Ashtona Phelpsa, potomka rodiny, ktorá kedysi noviny vlastnila.

Keď som bol mladý a dozvedal som sa o židovskej kontrole médií, všimol som si, že mnohí inzerenti v Times Picayune mali židovské mená ako Goldrings, Levitts, Mintz, Godchauxs, Kirschmans, Rosenberg, Rubinstein, Mayer, Adler, Blanche... Jedným z najväčších inzerentov bol Sears&Robuck a Edith Sterno, aktivisti za liberálne židovské ciele. Čoskoro som zistil, že mnohé z veľkých reklamných agentúr, lokálnych i štátnych, mali židovských majiteľov a židovské smerovanie. Tieto agentúry mohli nasmerovať reklamu do ktorýchkoľvek novín alebo média, do ktorých chceli.
Židovská reklamná moc sa so židovskou monopolizáciou a konsolidáciou amerických novín nielenže zvýšila, ale mala zároveň veľký vplyv na publikácie s nežidovským vedením. Všetky hlavné publikácie záviseli na obrate židovskej reklamy, takže ich komentáre, reportáže a riadenie muselo byť opatrne prispôsobené židovským názorom a záujmom. V konečnom dôsledku slobodná tlač nie je slobodná. Je závislá na peniazoch. Staré porekadlo určite platí pokiaľ ide o médiá : "Ten udáva tón, kto platí hudobníkov."

Na začiatku tohto storočia mala väčšina hlavných miest dve alebo tri denné noviny a mnohé mestá mali i viac. Alarmujúci trend monopolizácie novín spôsobil, že existuje len asi 50 miest v Amerike s viac ako jednými novinami a mnohé z nich majú rovnakého vydavateľa.. Tento fakt ilustruje splynutie Times Picayune so States Item do jedných novín pod jedným židovským vedením.
Výsledkom bolo, že z 1600 novín v Amerike má nezávislých majiteľov len 25 %. Z nich je len veľmi málo dostatočne veľkých na to, aby si dovolili mať reportérov za hranicami svojho okresu. Sú zavislí na domácich a svetových správach na obrovských informačných konglomerátoch ako The New York Times, The Washington Post a reťazi Newhouseových novín.
Židovská nadvláda amerických médií je dlhotrvajúca. Už v roku 1920 mali Židia vplyv, ktorý bol značne neproporcionálny k ich percentuálnemu zastúpeniu v krajine. Židovská moc je silnejšia ako kedykoľvek predtým a pokračuje vo zvýšenom uplatňovaní a sledovaní svojich cieľov.

Troje silné noviny

The New York Times, The Wall Street Journal a The Washington Post sú noviny, ktoré sa umiestnili v absolútnom centre amerického obchodu, kultúry a vlády. Ich vplyv siaha po celej krajine. Vytvárajú správy, usmerňujú našu pozornosť na problémy, ktoré sa im páčia, povyšujú osobnosti verejného života, ktoré sa im páčia a znevažujú tie, ktoré radi nemajú. Hovoria nám, ktoré filmy by sme mali vidieť, ktoré knihy a časopisy čítať, ktoré platne kupovať a ktoré umenie obdivovať. Ich vplyv na naše myslenie uplatňujú na tisíckach rôznych vecí a vyberajú predmety a objekty, na ktoré máme myslieť, kým iné ignorujú.
The New York Times sa číta po celej Amerike - na univerzitách, v obchodoch, v politických a umeleckých kruhoch a nastavuje naše politické, sociálne, zábavné, literárne, umelecké a módne štandardy. The New York Times Company vlastní 33 novín ako aj 3 knižné vydavateľstvá, 12 časopisov, 7 rozhlasových staníc a káblovú televíziu. The New York Times News Service poskytuje spravodajský servis viac ako 506 novinám po celej Amerike.

Ako veľa iných novín, aj The New York Times začali svoju činnosť pod nežidovským vedením a skončili pod židovskou kontrolou. George Jones a Henry Raymond založili noviny v roku 1851. Na prelome storočia kúpil noviny židovský aktivista Adolph Ochs a dnes je ich majiteľom jeho pravnuk Arthur Ochs Sulzberger. Výkonnými vydavateľmi sú Max Frankel a Jozeph Lelyveld.
Keďže The Washington Post je značne čítaný washingtonskými vládnymi úradníkmi, má obrovský vplyv na americkú vládu. Môže ovplyvniť stretnutia, zamestnanosť, legislatívu, domácu a zahraničnú politiku... Možu byť dokonca nástrojom na zhodenie prezidenta, ako sa to stalo s Richardom Nixonom. Riaditelia The Washington Post si môžu vybrať komu dať publicitu, koho ignorovať, na koho sa hnevať, koho schváliť. The Post má majetkovú účasť v novinách, v televízii a časopisoch ako napr. Newsweek.

The Washington Post Co. má podiely v ďalších médiách a novinách /The Gazette Newspapers, včítane 11 - tich vojenských publikácií/; v televízii /WDIV v Detroite, KPRC v Houstone, WPLG v Miami, WKMG v Orlande, KSAT v San Antoniu, WJXT v Jacksonville/; a tiež v časopisoch. Podnikanie The Washington Post Company v rôznych televíziách dosahuje 7 miliónov domov a ich káblová sieť má 635 000 predplatiteľov.
Ako The New York Times aj The Washington Post začínali v nežidovských rukách. Boli založené v roku 1877 Stilsonom Hutchinsom a neskôr vedené McLeanovou rodinou. Vďaka konzervatívnym pravidlám McLeanovcov sa židovská reklama presunula do iných washingtonských novín, čím priviedla Post do bankrotu. Židovský finančník Eugene Mayer ich kúpil za nepatrnú sumu na aukčnej bankrotovej dražbe. Akonáhle prešli do židovských rúk, vrátila sa i reklama zo židovských reklamných agentúr a noviny sa stali opäť ziskové.

V úsilí ďalšej konsolidácie médií sa Židia rozhodli reklamne bojkotovať Robertove McCormickove Times Herald, ktoré nenávideli kvôli ich podpore antikomunistického senátora Jozepha McCarthyho. Keďže noviny neboli schopné vyplniť reklamné rubriky, dramaticky sa zmenšil obrat a začali strácať asi milión dolárov ročne až boli nakoniec v roku 1954 predané Meyerovi za zlomok ich skutočnej ceny. The Washington Post teraz vedie Meyerova dcéra Katherine Meyer Graham, ktorá je najväčším vlastníkom ich akcií a vedúcou riaditeľkou. Jej syn, Donald, je prezidentom.
Tretie vedúce vplyvné noviny v Amerike, zvlášť v obchode, sú The Wall Steet Journal, publikované spolu s Barron´s a ďalšími 24 novinami firmou Dow Jones & Company. The Wall Street Journal sa vydáva v náklade viac než dvoch miliónov kusov denne, čím sú americkým najväčším denníkom s obrovským vplyvom na obchod, bankovníctvo, trh a ekonomické záležitosti. Riaditeľom Dow Jones je Žid, Peter R. Kann.

Ostatné newyorské noviny nie sú v lepších rukách. V januári 1993 kúpil New York Daily News od židovského mediálneho magnáta Roberta Maxvella /rodeného Ludvika Hocha/ ďalší Žid, podnikateľ s nehnuteľnosťami Mortimer B. Zuckerman. Noviny Village Voice sú osobným majetkom Leonarda Sterna, židovského bilionára a majiteľa firmy Hartz Mountain. New York Post vlastní News Corporation pod vedením Žida Petra Chernina.

Tri najčítanejšie časopisy

Time, Newsweek a U.S. News and World Report sú tri najväčšie týždenníky publikované v Spojených štátoch. Najväčší a najrešpektovanejší z nich je Time, ktorý sa vydáva v náklade viac ako štyroch miliónov. Riaditeľom je Gerald Levin, židovský prispievateľ mnohým židovským a izraelským záujmom.
Newsweek je druhý najčítanejší časopis s nákladom viac ako tri milióny výtlačkov. Je pod kontrolou majiteľov Washington Post, Katherine Meyer Graham, ďalšej vášnivej zástankyne mnohých židovských cieľov.
Tretí v poradí je U.S. News and World Report, ktorého majiteľ je Mortimer B. Zuckerman, pyšný sionista, ktorý zároveň vlastní Atlantic Monthly a New York Daily News.

Giganti knižných vydavateľstiev

Vydávanie kníh je možno jedna z najmenej Židmi kontrolovaných častí amerických médií. Napriek tomu dominujú najdôležitejším častiam vydavateľského priemyslu. Všetko, čo je potrebné na vydanie knihy je tlačiareň a hotovosť. Po celej Amerike obchoduje desiatky tisícov tlačiarní spolu so stovkami malých vydavateľstiev. Napriek tomu, je tu židovský vplyv veľmi silný, pretože napísanie knihy, bez ohľadu akej informatívnej alebo provokatívnej nezaručuje jej vydanie, jej vydanie nezaručuje profesionálnu podporu, distribúciu alebo recenziu. Okolo pol tucta najväčších vydavateľstiev a distribútorov ovládajú 95 % najväčších bestsellerov v Amerike. V týchto oblastiach knižného vydávania a distribúcie je židovské posúdenie a schválenie rozhodujúce.
Podľa Publisher´s Weekly, tri najväčšie vydavateľstvá sú Random House /so svojími pobočkami ako Publishing Group/, Simon & Schuster a Time Warner Trade Group /včítane Warner Books, Little, Brown a Book of the Month Club/. Židia kontrolujú dvoje z týchto troch vydavateľstiev a v treťom /Random House/ je veľké množstvo Židov na všetkých kľúčových pozíciách.
Gerald Levin je riaditeľom Time Warner Comunications, ktoré vlastnia Time Warner Trade Group. Ostatné ako Simon & Schuster je pobočkou Viacom Inc. Riaditeľom Viacom je Summer Redstone /narodený ako Murray Rothstein/. Mal by som tiež spomenúť, že majiteľom najväčšieho vydavateľstva detských kníh, s viac ako 50 % podielom na trhu, je Richard Snyder, ktorý bol nedávno vymenený iným Židom, Richardom Bernsteinom.

Potlačenie knihy

Jedna z najlepších kníh tohto storočia, zaoberajúca sa oslabovaním americkej väčšiny je The Dispossessed Majority od Wilmota Robertsona./293/ Táto kniha je bohatá na výskum a idey a je napísaná angličtinou, ktorá je dnes zriedkavá. Robertson však nemohol pre svoju knihu nájsť vydavateľa, pretože sa odvážil písať o zakázaných pravdách rasy a židovského etnocentrizmu. Každé väčšie vydavateľstvo odmietlo napísať na jeho knihu recenziu a neprijal ju žiadny celonárodný distribútor. Mnohé vydavateľstvá nedovolili Robertsnovi kúpiť si reklamu na svoje dielo, pretože obsahovalo informácie, ktoré boli pre židovských cenzorov neakceptovateľné. Napriek zákazu predaja tejto knihy vo väčších kníhkupectvách, Robertson predal vyše 150 000 výtlačkov cez poštu a slovné odporúčania.

Televízia

Keď som čítal článok Edwarda Fieldsa, dokumentujúci židovskú kontrolu troch najväčších televíznych sietí, bol som fascinovaný. ABC, CBS a NBC produkujú prevládajúcu väčšinu zábavy a televízneho vysielania v Amerike a pre väčšinu Američanov sú prvotným zdrojom spravodajstva. Leonard Goldenson z ABC, William S. Paley zo CBS a David Sarnoff z NBC vedú svoje spoločnosti desaťročia, vytvárajúc tón a hĺbku modernej židovskej dominácie televízneho vysielania. Tu je zhustenie výskumu Dr. Williama L. Piercea o súčasnom stave amerického vysielania.

Kto vládne médiám ?

Pokračujúca vládna deregulácia telekomunikačného priemyslu nespôsobila zvýšenie súperenia, ale skôr akceleráciu vlny zlučovania korporácií, ktoré vytvorili niekoľko multimiliardových konglomerátov koncentrovanej židovskej moci. Skupovanie konkurenčných firiem rapídne rastie, čím od roku 1990 takmer strojnásobili svoju veľkosť. Kedykoľvek pozeráte televíziu, či už lokálnu, káblovú alebo satelitnú; kedykoľvek pozeráte celovečerný film v kine alebo doma; počúvate rádio alebo hudbu z nosičov; čítate noviny, knihu alebo časopis - je veľmi pravdepodobné, že informácia alebo zábava je produkovaná a distribuovaná práve týmito mediálnymi konglomerátmi.
Najväčším z nich je AOL - Time Warner, ktorý vznikol keď AOL kúpil Time Warner v roku 2000 za 160 miliárd dolárov. Kúpa spojila Stevea Casea, nežida, ktorý bol prezidentom AOL a Geralda Levina, Žida - prezidenta Time Warner. Napriek tomu, že AOL /zatiaľ/ nevedú výlučne Židia, dopad spojenia bieleho kapitalistu, ktorého najväčší záujem sú peniaze a rasovo vedomého Žida sa bude so zvyšovaním židovského vplyvu v AOL postupom času zvyšovať tiež. Steve Case sa nebude sťažovať, keď Levin začne najímať na kľúčové pozície najmä Židov, pretože jeho profit to neohrozí. Po smrti Casea alebo odchodu do dôchodku budú mať Židia nad AOL úplnú kontrolu.
Pred spojením bol AOL najväčším poskytovateľom internetu v Amerike a bude sa používať ako online základňa obsahu Time Warner.

Time Warner Inc. s príjmom viac ako 13 miliárd dolárov v roku 1997 sa po kúpe AOL stal druhým najväčším medzinárodným mediálnym leviatanom. Levin, prezident Time Warner, kúpil v roku 1996 Turner Broadcasting Systems od Teda Turnera, ktorý bol jedným z mála nežidov v mediálnom svete. Ted Turner, prezident spoločnosti, sa stal v AOL členom číslo tri po Caseovi a Levinovi.
Keď Ted Turner, nežidovský mediálny magnát /CNN/, urobil ponuku na kúpenie CBS v roku 1985, strhla sa panika vo všetkých židovských kanceláriách po celej krajine. Turner zarobil množstvo peňazí v reklame a neskôr vybudoval úspešnú sieť spravodajskej káblovej televízie CNN, s viac ako 70 miliónmi predplatiteľov. Napriek tomu, že Turner zamestnával na mnohých kľúčových pozíciách v CNN Židov a nikdy nezaujal verejný názor, ktorý by bol v rozpore so židovskými cieľmi, je to muž s veľkým egom a silná osobnosť a William Paley a iní Židia zo CBS ho považovali za nekontrolovateľného: odtrhnutý kanón, ktorý sa raz môže otočiť proti nim. Čo viac, Daniel Schorr, ktorý pre Turnera pracoval, verejne obvinil svojho predchádzajúceho šéfa z toho, že nemá rád Židov.

Na blokovanie Turnera pozvali riaditelia CBS židovského bilionára Laurenca Tischa, aby "priateľsky" prevzal firmu CBS. Tak od roku 1986 do 1995 bol Tisch riaditeľom CBS, čím odstránil akúkoľvek hrozbu z možnej nežidovskej kúpy tejto televíznej spoločnosti. Nasledujúce Turnerove snahy prekazil Levin, ktorý vlastní 20 % akcií a má pri všetkých väčších obchodných transakciách právo veta. Keď sa Žid Summer Redstone ponúkol kúpiť CBS za 34.8 milióna dolárov v roku 1999, Levin nemal žiadne námietky.
Napriek tomu, že Turner bol inovátorom v zhromažďovaní spravodajstva, nikdy nemal "styky" nevyhnutné pre skutočného mediálneho magnáta. Nakoniec sa rozhodol podľa vzoru "ak ich nemôžeš poraziť, pridaj sa k nim" a predal svoj podiel Levinovi. Ted Turner je odrazom Stevea Casea. Obaja títo bieli muži boli kapitalistami bez štipky bieleho povedomia a zodpovednosti. V júli 2001 AOL oznámil, že ďalší Žid Walter Isaacson, bývalý riaditeľ Time Inc., sa stane novým prezidentom CNN News Group, čím prevezme kontrolu nad impériom, ktoré vybudoval Ted Turner.

Pobočka Time Warner je HBO, čo je najväčšia sieť káblovej televízie v krajine. Až do kúpy Polygramu Edagrom Bronfmanom ml. v máji 1998, Warner Music bol najväčším americkým hudobným vydavateľstvom s 50-timi značkami, z ktorých najväčšia je Warner Brothers Record. Warner Music bol raným zástancom tzv. gangsterského rapu. Cez svoje styky s Interscope Records pomáha popularizovať nové štýly, ktorých texty vyslovene podnecujú černochov k páchaniu násilností proti bielym ľuďom.
Okrem televízie a hudby sa Time Warner zaoberá tiež produkciou filmov /Warner Brothers Studio, Castle Rock Entertainment a New Line Cinema/ a vydávaním kníh. Vydavateľská pobočka Time Warner, ktorej prezidentom je Žid Norman Pearlstine, je najväčším vydavateľstvom časopisov v krajine /Time, Sport Illustrated, People Magazine, Fortune/.
Druhým najväčším mediálnym konglomerátom s obratom 23 miliardami dolárov v roku 1997 je Walt Disney Company, ktorej majiteľom je Žid Michael Eisner. Jeho impérium vlastní Walt Disney Television, Touchstone Television, Buena Vista Television, káblovú sieť so 14 miliónmi predplatiteľov a dvoma firmami na video produkciu.

Walt Disney Picture Group, ktorú viedol Žid menom Joe Roth, vlastní tiež Touchstone Pictures, Hollywood Pictures a Caravan Pictures. Roth založil Caravan Pictures v januári 1993 a dnes ho vedie ďalší Žid Roger Birnbaum. Disney zároveň vlastní Miramax Film, ktorý vedú bratia Weinsteinovci, ktorí vyprodukovali také obscénne filmy ako The Crying Game a Priest and Kids.
K tomu všetkému vlastní Disneyland, Disney World, Epcot Center, Tokyo Disneyland a Euro Disney.
V auguste 1995 získal Eisner Capital Cities, čím vytvoril impérium s ročným predajom 16,5 miliardy dolárov. Capital Cities pokrýva taký trh ako New York, Chicago, Philadelphia, Los Angeles a Houston. Má ďalej 225 filiálnych staníc v Spojených štátoch a je čiastočným majiteľom niekoľkých európskych televíznych firiem.

Pobočku ABC - ESPN vedie Žid Steven Bronstein. Korporácia vlastní zároveň kontrolnú prevahu akcií káblových televízií Lifetime Television a Arts & Entertainment Network, každá s 67 miliónom predplatiteľov. ABC Radio Networks vlastní 26 staníc na vlnách AM a 10 na FM, opäť v hlavných mestách ako New York, Washington a Los Angeles a má viac než 3400 pobočiek.
Napriek tomu, že Capital Cities-ABC je predovšetkým telekomunikačná firma, v roku 1997 zarobila vydavateľskou činnosťou vyše jednu miliardu dolárov. Vlastní sedem novín, Fairchild Publications a Diversified Publishing Group.
Číslo tri na zozname je Viacom Inc., ktorého majiteľ je Žid Summer Redstone, s obratom viac ako 13 miliárd dolárov ročne. Viacom produkuje a distribuje televízne programy pre tri najväčšie televízne siete, vlastní 12 televíznych staníc a 12 rozhlasových staníc. Produkuje filmy cez Paramount Pictures, ktorý vedie Židovka Sherry Lansingová.
Pre Redstona pracuje riaditeľ CBS Žid menom Melvin A. Karmazin. Je majiteľom najväčšieho balíka akcií firmy, ktorá vlastní CBS Television Network, 14 satelitných televíznych staníc, 160 rozhlasových staníc, Country Music Television, káblovú sieť Nashville Network a množstvo iných reklamných aktív.

Medzi jeho vydavateľské pobočky patrí Prentice Hall, Simon & Schuster a Pocket Books. Distribuuje tiež videá cez sieť vyše 4000 Blockbuster požičovní. Má zároveň účasť na satelitnom vysielaní, zábavných parkoch a videohrách.
Hlavná pýcha Viacomu spočíva však v jeho najväčšom poskytovateľovi káblovej televízie na svete ako Showtime, MTV, Nickelodeon a iných. Od roku 1989 MTV a Nickelodeon pritiahli obrovské počty mladej televíznej generácie. Prvý štvrťrok roku 2000 bol v poradí 16- tym po sebe, v ktorom bola MTV vyhlásená za najlepšiu televíznu káblovú stanicu pre divákov od 12 do 24 rokov. Redstone, ktorý vlastní 76 % akcií Viacomu /3 miliardy dolárov/ ponúka mladým za svoje vzory Beavis a Butthead a je najväčším propagátorom rasového miešania pre bielych Američanov a teenagerov po celej Amerike a Európe. MTV má v pláne získať The Music Factory /TMF/ z Holandska a sieť Wegener. TMF distribuuje hudbu do takmer 10 miliónov domovov v Holandsku a Belgicku. MTV rozširuje svoju účasť v Európe vďaka novým staniciam ako MTV Dance /Británia/ a MTV Live /Škandinávia/. V Taliansku je MTV aktívne cez Cecchi Gori Communications. MTV pumpuje svoje rapové piesne 210 miliónom domov v 71 krajinách a má dominantný sociálnospoločenský vplyv na bielych teenagerov na svete.

Nickelodeon, s 60 miliónmi predplatiteľov, má najväčší podiel na sledovanosti 4 až 11ročných detí v Amerike a rýchlo rozširuje svoj vplyv do Európy. Väčšina jeho relácií zatiaľ neukazuje degeneráciu prezentovanú v MTV, avšak Redstone postupne vystavuje deti, divákov podobnému jedu, aký propaguje MTV. Na začiatku roka 2001 Niclodeon pokračoval vo svojom deviatom roku ako vrcholná káblová sieť pre deti a mládež.
Ďalším židovským mediálnym magnátom je Edgar Bronfman ml., prezident Seagram Company Ltd., alkoholový gigant až do nedávneho spojenia s Vivendi. Jeho otec Edgar Bronfman st. je prezidentom Svetového židovského kongresu. Seagram vlastnil Universal Studios a Interscope Records. Tieto firmy teraz patria do Vivendi Universal.
Bronfman sa v máji 1998 stal najväčším mužom v hudobnom priemysle, keď získal kontrolu nad Polygramom, európskym hudobným gigantom, za ktorý zaplatil výrobcovi elektroniky Philips 10.6 miliardy dolárov. S obratom Polygramu, ktorý keď sa pripočíta k MCA a Universal, sa Bronfman stal pánom štvrtého najväčšieho mediálneho koncernu s ročným príjmom 12 miliárd dolárov. Jedným obzvlášť nešťastným aspektom kúpy Polygramu je fakt, že dal Bronfmanovi kontrolu nad najväčším producentom klasickej hudby na svete, keďže Polygram vlastní tiež vydavateľstvá ako Deutsche Grammophon, Decca-London a Philips.

V júni 2000 predal Bronfman Seagram francúzskej firme Vivendi, ktorú vedie nežid Jean-Marie Messier. Vo firme Vivendi Universal bude však Bronfman naďalej figurovať ako riaditeľ. Stratégia tohto spojenia zdá sa byť zrkadlom AOL-Time Warner: infikuj a čakaj. Vivendi Universal zaplatí dlhy tým, že predá alkoholové podniky Seagramu a podrží si podniky mediálne.
S týmito dvoma zo štyroch najväčšími mediálnymi konglomerátmi v židovských rukách, a Židmi na kľúčových pozíciách dvoch ostatných, je ťažké uveriť, že takýto neuveriteľný stupeň kontroly prišiel bez schválneho, koncentrovaného úsilia.
A čo ostatné veľké mediálne firmy ?

Rupert Murdochov News Corporation, ktorý vlastní Fox Television, 20th Century Fox Films a Fox 2000 je piatym najväčším mediálnym konglomerátom v krajine s príjmom v roku 1997 viac než 11 miliárd dolárov. Murdoch nie je Žid, avšak Peter Chernin, ktorý je riaditeľom Murdochovho filmového štúdia a dozerá na filmovú produkciu za morom, Židom je. Pod Cherninom pracuje ako prezident spoločnosti 20th Fox Century Laura Ziskinová, židovka, ktorá pretým viedla Fox 2000. Žid Peter Roth pracuje pod Cherninom ako prezident Fox Entertainment. News Corporatiom zároveň vlastní New York Post a TV Guide, ktoré sú vydávané pod dozorom Chernina. Murdoch povedal v rozhovore pre Newsweek /12. júla 1999/, že radšej by povýšil na prezidenta News Corporation Cernina, ako svoje deti, z ktorých každé má nad 20 rokov. Je ťažké predstaviť si Žida, ktorý by dal svoju firmu nežidovi radšej ako svojim deťom. Chernin spontánne komentoval: "Dozerám na filmy, ktoré ľudia pozerajú na celom svete.... Čo môže byť zábavnejšie?"

Väčšina televíznych a filmových spoločností, ktoré nevlastnia najväčšie konglomeráty sú tiež kontrolované Židmi. Napríklad New Worl Entertainment, o ktorom anylytici tvrdia že je "najdôležitejší nezávislý televízny producent v Spojených štátoch", vlastní Ronald Perelman, Žid, ktorý vlastní tiež kozmetickú firmu Revlon a ktorý ponúkol prácu Monike Lewinskej, keď sa ju Bil Clinton pokúšal umlčať.
Najznámejšou z menších mediálnych firiem je DreamWorks SKG, ktorá je striktne košer záležitosťou. DreamWorks bola založená v roku 1994 a SKG sú iniciály mien troch Židov - režiséra Steven Spielberga, predošlého riaditeľa Disney Pictures, Jeffrey Katzenberga a hudobného magnáta Davida Geffena. Firma produkuje filmy, animované filmy, televízne programy a hudobné nosiče. Vzhľadom na styky a peniaze, ktoré Geffen, Katzenberg a Spielberg majú, DreamWorks sa čoskoro môže postaviť do rady so štyrmi najväčšími.

Fakt, že Židia kontrolujú výrobu a distribúciu filmov krátko po ich vynájdení na začiatku 20. storočia, je dobre známy. Keď Walt Disney zomrel v roku 1996, bola tým odstránená posledná prekážka absolútnej židovskej dominácii Hollywoodu. Odvtedy držia vo filmovom priemysle všetko vo svojich rukách.
Filmy, ktoré vyrobia len štyri najväčšie filmové spoločnosti - Disney, Warner Brothers, Paramount /Viacom/ a Universal /Seagram/, tvorili v roku 1997 dve tretiny všetkých príjmov vo filmovom priemysle.
Tri veľké televízne spoločnosti ABC, CBS a NBC prestali byť zlúčením s mediálnymi konglomerátmi nezávislé. Kým však nezávislými boli, boli aj tak kontrolované Židmi od svojho vzniku: ABC Leonardom Goldensonom; NBC najprv Davidom Sarnoffom, potom jeho synom Robertom a CBS najprv Williamom Paleym a potom Laurencom Tischom. Za niekoľko desaťročí boli tieto spoločnosti preplnené od spodku nahor židovským personálom a židovský tón vysielania sa nezmenil ani potom, čo ich absorbovali veľké korporácie. Židovská prítomnosť v televízii je obzvlášť silná.

NBC je toho dobrým príkladom. Miesta riaditeľov sa tu v poslednom čase zmenili. Andrew Lack, ktorý bol riaditeľom spravodajského oddelenia sa stal jeho prezidentom. Neal Shapiro, ktorý bol preducentom Dateline NBC sa presťahoval na Lackovo staré miesto. Jeff Zucker, producent Today Show bol povýšený na prezidenta NBC Entertainment /miesto, ktoré bolo zrejme pre neho vytvorené/ a Jonathan Wald obsadil Zuckerovo staré miesto po tom, čo tam dočasne prebýval Michael Bass. Nedávno sa Wald stal producentom NBC Nightly News, čím prebral Jeffovo Gralnickove miesto. Keď sa Wald premiestnil do Today, Steve Capus prebral miesto ako Tomov Brokawov producent. Zatiaľ nie je známe, či Capus je Židom alebo nie, všetci ostatní však sú.

Podobná prevaha Židov existuje v ostatných televíznych spoločnostiach. Al Ortiz sa napríklad presťahoval v CBS vo februári 2000 do vedenia spravodajstva "Special Events", čím sa Jim Murphy stal producentom The CBS Eveneing News with Dan Rather - jediná výnimka, o ktorej vieme, kde Židia netvoria úplný spravodajský personál. Nový program CBS s názvom CBS Early Show, ktorý vystriedal starý CBS This Morning zmenil aj producentský makeup, pretože vraj nebol "dostatočne agresívny". Možno sa tiež spýtať, či nebol dostatočne židovský. Zmena však neovplyvnila hlavného producenta Al Bermana, ktorý sa stal tiež programovým šéfom a Stevea Friedmana, ktorý sa stal vedúcim producentom Early Show.
Paul Friedman je stále hlavným producentom ABC World news Tonight with Peter Jennings. Rick Kaplan, kedysi vedúci v ABC, sa v roku 1997 presťahoval do CNN, kde s stal prezidentom CNN/USA.
Prevládajúca židovská kontrola, o ktorej Dr. Pierce píše, nie je novým fenoménom. Nie je to krátka odchýlka vo filmovom a televíznom priemysle. Je to trvalý stav. Niektoré mená sa v priebehu rokov zmenia, dedičstvo však ostane rovnaké. Židovské publikácie sa občas sami chvália nad svojím vplyvom nad čitateľmi. Židovská moc v médiách pokračuje vo svojej konsolidácii a raste.

Židovská kontrola médií - celosvetový vzor

Židovská kontrola nad médiami nie je limitované len na Spojené štáty. V Rusku vlastnia židovskí kriminálni šéfovia Boris Berezovskij a Vladimír Gusinskij dve najväčšie mediálne impériá. Gusinskij, ktorý sa skrýva v Španielsku, aby sa vyhol súdu, je tiež vedúcim Ruského židovského kongresu. Berezovskij má nad svojim mediálnym koncernom naďalej kontrolu, napriek tomu že je v exile, ktorý si sám prehlásil, aby sa vyhol zatknutiu.
V Británii sú najväčšie televízne konglomeráty tiež pod priamou kontrolou a vlastníctvom Židov. Zahŕňajú sieť ITV, ktorú vlastní Michael Green a jeho Carlton Communication Company; Granda PLC, ktorú vlastní Steve Morrison a Angelia Television pod Grahamom Creelmanom. Ďalším významným hráčom na britskom mediálnom trhu je Robert Murdoch, ktorý napriek tomu, že je nežid, zastáva radikálnejšie proizraelské pozície ako väčšina najradikálnejších sionistov. Dokonca aj BBC, ktoré vraj vlastnia Briti, má na dôležitých pozíciách množstvo židovských supremacistov. Alan Yentob je napríklad riaditeľom programovej sekcie BBC. Dokonca aj BBC rádio, najpočúvanejšie na svete, vedie fanatický Žid Jenny Abramsky.

Židovská mediálna kontrola v Kanade

Kanadské médiá ponúkajú ďalší príklad židovskej mediálnej supremácie. Predajom posledného veľkého nežidovského konglomerátu - Conrad Black´s Southam Publications, získal Žid Israel Asper väčšinu kanadských médií pod svoju priamu kontrolu. Asperova firma má dnes väčšinu kanadských médií pod svojou priamou kontrolou. Asperova firma CanWest vlastní viac ako 60 percent kanadských novín a iných mediálnych podnikov. Vlastní tiež 128 lokálnych novín a 14 veľkých metropolitných denníkov včítane Vancouver Sun, Vancouver Province, Calgary Herald a Montreal Gazette a tiež National Post, celonárodnú publikáciu.
Odvaha investigatívneho reportéra novín Montreal Gazette, Billa Marsdena odhalila Asperovo potláčanie článkov, ktoré boli pre Izrael nepriaznivé. Marsden napriek značnému risku zverejnil Asperovo priame nariadenie, ktoré mu poskytlo priamu kontrolu nad redakčnými článkami všetkých časopisov. V príkaze sa tvrdilo, že žiadny lokálny vydavateľ nesmie mať iný redakčný názor na záležitosti ako napríklad Asperova podpora Izraela. Asper sa dokonca jasne vyjadril, že v svojich novinách nechce vidieť nič, čo by bolo akýmkoľvek spôsobom k Izraelu kritické. V Canadian Broadcating Corporation, v programe nazvanom As It Happens Marsden povedal: "V prípadoch ako je Stredný východ nechcú vidieť kritiku Izraela", a "v našich novinách neuverejňujeme články, ktoré by vyjadrovali Izraelu kritiku a jeho činy na Strednom východe".
Neskôr v programe sa reportér spýtal Asperovho celonárodného vydavateľa Murdocha Davisa otázku, či by ktorékoľvek z novín CanWest mohli uverejniť čokoľvek o Izraeli, čo by sa Asperovi nepáčilo, odpovedal: "Nie, jasným zámerom je, aby sa noviny vyjadrovali na určité otázky, ktoré presahujú národnú a medzinárodnú dôležitosť rovnako."
Samozrejme to "rovnako" malo jasný židovský podtón. Najdôležitejšia vec, ktorá presahuje národnú a medzinárodnú dôležitosť je neinformovať o veciach kritické pre Izrael. Takéto pravidlo nie je samozrejme v záujme dodržiavania pravdy a základných princípov žurnalistiky. Nie je to ani pravidlo, ktoré by slúžilo kanadským občanom, ktorí majú právo vedieť celú pravdu a nielen židovskú propagandu, ktorú prezentuje CanWest. Nereprezentuje skutočne slobodnú tlač. Takéto mediálne potláčanie a kontrola je však v záujme židovských mediálnych supremacistov, pretože len vďaka ich lžiam môže ich zlo prežiť.
Napriek tomu, že sa Asperovo nariadenie dostalo na verejnosť, neplánuje ho zrušiť. Naopak, jeho syn David dokonca sarkasticky navrhol, aby protestujúci reportéri odstúpili. Je ľahké si predstaviť množstvo nariadení židovských firiem, ktoré sa na verejnosť nikdy nedostali. Samozrejme takéto nariadenie židovského šéfa je väčšinou zbytočné, pretože novinár rýchlo pochopí, čo jeho šéf chce aby písal o židovských otázkach. Koľko žurnalistov by vedome obetovalo svoju prácu, kariéru a budúcnosť za odvahu odhaliť najstaršiu, najbezohľadnejšiu rasistickú supremáciu? Nielenže by stratili prácu, s najväčšou pravdepodobnosťou by čelili pohŕdaniu a výsmechu a židovskí supremacisti by ich dokonca mohli nedajbože prirovnať k Davidovi Dukovi.

Iné metódy kontroly tlače

Židia nielenže disponujú ohromnou mediálnou mocou vďaka tomu, že ich vlastnia a sú na kľúčových pozíciách výroby, manažmentu, vydavateľstva, majú zároveň skupiny, ktoré monitorujú všetky hlavné vydavateľstvá /a verejné osoby/, aby našli prípadný dôkaz, ak by sa niekto postavil proti židovskej supremácii a Izraelu. Jedna z týchto multimilión dolárových medzinárodných organizácií je Anti-Defamation League of B´nai Brith. Ktokoľvek, kto sa odváži postaviť a slobodne prehovoriť pravdu, dostane sa do konfliktu s organizáciou, ktorá môže zničiť kariéru kohokoľvek, koho považuje za hrozbu. ADL zároveň kontroluje každý možný zdroj informácií, ktorý je prístupný verejnosti a pokúša sa zadržať všetko, čo by mohlo ublížiť predstave verejnosti o Židoch. Jedna z posledných činností ADL bola výroba internetových filtrov pre osoby, knižnice a vzdelávacie inštitúcie. Samozrejme moja stránka a ďalšie, ktoré sa odvážili odhaliť židovskú supremáciu sú blokované týmito samourčenými cenzormi.
ADL má dlhú históriu prijímania miliónov dolárov od židovských gangstrov a zločincov. Na odplatu ich odmenila cenami, ako napríklad gangstrovi Moemu Dalitzovi udelila Cenu Fakle slobody v roku 1985./293a/ Je to ironické, že cez cenzorstvo internetu skupina, ktorá ma styky s organizovaným zločinom udržuje Američanov v nevedomí o tomto fakte. Napriek tomu, že majú dych vyrážajúcu domináciu nad médiami a efektívny systém kontroly a potláčania disidentov, ich kontrola nie je monolitická.
Skupiny ako ADL sa však neuspokoja, kým sa ich mediálna kontrola takouto nestane. Nechcú len úplnú kontrolu médií, ale iniciovať zákony, ktoré by posadili do väzenia každého, kto by si o týchto faktoch dovolil diskutovať. Podarilo sa im to v Kanade a mnohých európskych krajinách a teraz sa snažia urobiť to isté aj v Amerike.

"Ich vlastné impérium"

Dnes je ťažké si čo i len predstaviť, že americký filmový priemysel založili nežidia. Thomas Edison patentoval prvé kamery a techniky projekcie a založil prvé štúdio. Muž, ktorý bol priekopníkom moderného filmu bol D.W. Griffith, vynikajúci režisér, ktorého techniky a filmy sú stále študované po celom svete. Jeho nemý klasický film Birth of a Nation /294/ bol do filmu Gone with the Wind /295/ najviac sledovaným filmom na svete.
Birth of a Nation je filmovou verziou románu The Clansman, od spisovateľa Thomasa Dixona. /296/ Film sa zaoberá bratovražedným konfliktom vojny medzi štátmi a útlaku belochov v časoch rekonštrukcie. Zobrazuje Klan ako hrdinskú organizáciu, ktorá oslobodila juh od násilia a tyranie černochov a vydláždila cestu k opätovnému spojeniu amerického národa. /Willis Cartov Barnes review, júl 1997/ /297/
Keď mal byť Birth of a Nation premietaný, židovské organizácie išli na súdy, pokúšajúc sa film v mnohých veľkých mestách zakázať a finančným tlakom sa pokúšali zabrániť kinám jeho premietanie. Špeciálne premietanie filmu v Bielom dome si vyslúžilo entuziastickú odozvu od prezidenta Woodrowa Wilsona a podnietilo jeho nezastaviteľnú podporu. Židovské sily v začínajúcom filmovom priemysle si uvedomili, že by bolo efektívnejšie kontrolovať filmový priemysel zvnútra než bojovať za potlačenie filmov, ktoré nechceli, aby americká verejnosť videla.

Pokus Židov o zakázanie filmu Birth of a Nation nebol prvým ani posledným pokusom židovského cenzorstva v Amerike. Mnohí ľudia sú prekvapení, keď sa dopočujú, že židovským skupinám sa podarilo zakázať hru od najlepšieho autora anglickej literatúry Williama Shakespeara. Shakespearovu hru Benátsky kupec/298/ bolo na začiatku 20. storočia na podnet židovskej komunity, ktorá tvrdila, že hra je antisemitská, zakázané v New Yorku hrať .
V rokoch 1990 sa televízna spoločnosť Public Broadcasting System /PBS/ v sérii dokumentov o hre Benátsky kupec pokúšala pripraviť obecenstvo zobrazením hry ako sympatickej k Shylockovi, hlavnej židovskej postave, ktorý chcel "kilo nežidovského mäsa". Pasáže, v ktorých sa Shylock bránil na súde, "Ak prepichneš Žida, nevykrváca," boli interpretované ako povzbudenie diváka k hre, ktorá je naklonená Židom. Židia si to tak však nevysvetlili a netolerantne argumentovali za kompletné zakázanie hry. Nedávno Canadian Jewish News oznamoval o židovskom pokuse zakázať hru v kanadskej škole. /299/

S prechodom Židov z okraja spoločnosti k jej dominácii, mnohí Židia prešli z pozície silných zástancov slobody prejavu k jej najtvrdším utláčateľom.
Židovskí študenti, ktorí dominovali hnutiu "slobodného prejavu" v Berkeley v polovici 60 - tych rokov spievali chválospevy o slobode prejavu, aby mohli pozvať do školy ľudí ako Allen Ginsberg a otvorenú, násilnú, komunistickú, čiernu revolucionárku Angelu Davis. Dnes sa pokúšajú umlčať každého, kto sa odváži hovoriť pred študentským obecenstvom o otázkach preberaných v tejto knihe.

V niektorých prípadoch Židia obrátili taktiku, podobne ako v kampani proti Benátskemu kupcovi. V 1976 ma reportéri čiernej relácie vysielanej na PBS, Black perspektives on the News pozvali do Philadelphie, aby som v nej účinkoval. Po nahraní relácie na pásku sa pred jej vysielaním objavila ADL a ostatné židovské organizácie a namietali proti tomu, že som spomenul dejinnú, dobre zdokumentovanú úlohu Židov v obchode s otrokmi. Židovskí aktivisti Son Rosen, Harry Bass a Peter Greenberg ma dali na súd, žiadajúc sudcu, aby program zakázal. Židovský sudca Stanley Greenberg vydal nariadenie, že program sa nebude vysielať, až kým on neuvidí pásku a "neschváli to". Našťastie Koalícia prvého dodatku ústavy a obhajca David Marion sa odvolali a vyhrali. Židovské metódy cenzorstva sa tým však zďaleka nevyčerpali.

Židovské organizácie zorganizovali celonárodnú akciu v pokuse zakázať program v každej pobočke PBS, kde sa mal vysielať. V masívnej kampani a zastrašovaní Židia volali lokálnym PBS staniciam, vyhrážajúc sa, že ak bude program odvysielaný, zastavia finančnú a verejnú podporu staniciam. Ak by to nefungovalo, sľubovali demonštrácie, znevažovanie a dokonca násilie proti staniciam. Kým skončili so svojou špinavou prácou, program sa vysielal len na niekoľkých lokálnych staniciach. Stanice, ktoré sa opovážili vysielať pôvodný, jednohodinový program, uviedli okamžite po ňom špeciálny program, v ktorom útočili na moju osobu bez toho, aby mi dovolili na to reagovať.
Príkladom tichého útlaku bola medzi inými skúsenosť s reláciou Tomorrow Show s Tomom Snyderom v roku 1974. The Tommorow Show je komentovaná neskorá relácia, ktorá sa zaoberá vážnymi problémami, namiesto prázdnych rečí o celebritách. Nepasoval som do stereotypnej predstavy rasistu, akú komentátor Tom Snyder očakával a v priebehu vysielania ma prekvapil, keď ma označil za "inteligentného, šarmantného s dobrým prejavom". Snyder sa z chuti smial na mojich vtipných poznámkach a opakovane uvádzal, že čoskoro sa do relácie musím vrátiť. Jeho posledné slová relácie boli: "David Duke sem príde opäť".

O tri dni sa mala konať ďalšia relácia. Oznámili mi, že budem v nej spolu s čiernym aktivistom, židovským rabínom, liberálnym katolíkom a protestantom. Letenka a rezervácia hotela bola zabezpečená a dostal som potvrdzujúci list o vysielaní relácie. Tri dni pred jej vysielaním mi žena z televízie zavolala, že ľutuje, ale moju účasť museli zrušiť. Na otázku prečo sa mi zdôverila, že židovský riaditeľ NBC ich stroho informoval, že David Duke sa v Tommorow Show už nikdy neukáže.
Relácia bola vysielaná podľa plánu, ale moji ohovárači boli jej jedinými hosťami. Ohovárali ma celú hodinu lacnými urážkami. Rabín, evidentne sčítaný vo Freudovej psychológii, priradil moju rasovú vieru "sexuálnej frustrácii". Prezentovaním štyroch egalitárskych kňazov tak páni médií opäť umlčali opozíciu.

Mediálni páni sú tiež majstrami v dehonestovaní klasiky. Louisov Mayerov a Davidov O. Selznickov film Gone with the Wind poskytuje výborný príklad manipulácie príbehu. Román Margaret Mitchellovej som čítal ešte na strednej škole. Keď som však prvýkrát videl jeho sfilmovanú podobu, všimol som si dôležité rozdiely. V románe černoch napadne hrdinku Scarlett O´Hara, čím podnieti zákrok Ku Klux Klanu, ktorý Mitchellová zobrazila hrdinsky, ako jazdu za spravodlivosť. Vo filmovej verzii je to biely muž, ktorý sa pokúsi znásilniť Scarlett a černoch sa ponáhľa na jej záchranu. Hrdinská jazda KKK bola úplne vynechaná. Neskôr som čítal o tom, ako producenti urobili zmeny z politických dôvodov.
Mitchellovej pocity voči KKK sú v románe jasne vyjadrené:

Tieto potupy a nebezpečenstvá boli však ničím v porovnaní s nebezpečenstvom, ktoré hrozilo mladej žene... Ženy boli urážané a tak existoval všadeprítomný strach o bezpečnosť manželiek a dcér, ktorý vyhnal mužov juhu do chladnej a chvejúcej sa zlosti a spôsobil zrod Ku Klux Klanu. A proti tejto organizácii noci noviny severu kričali najhlasnejšie, nikdy si neuvedomujúc nevyhnutnosť, ktorá ju priviedla k vzniku...
Naskytol sa udivujúci pohľad na polovicu národa, ktorý sa pod hrozbou zbrane pokúšal vynútiť vládu negrov polovici druhej. Negrov, z ktorých mnohí boli vzdialení sotva jednu generáciu od africkej džungle.../300/

Film, ktorý ma tiež nahneval sa volal Guess Who´s coming to dinner,/301/ od Stanleyho Kramera. Krásna mladá dcéra bohatých rodičov, ktorých hrali Tracy Spencer a Katherine Hepburnová si chce vziať výborného čierneho doktora, ktorého hral Sidney Poitier. Film jasne ukazuje, že takéto manželstvá vytvárajú problémy, napriek tomu je to správne. Pán Kramer samozrejme neurobil žiaden film, ktorý by podporoval manželstvo Žida s nežidom. O veľa rokov neskôr, časopis Newsweek opisoval film Guess Who´s Coming to Dinner ako "výchovný film pre bielych Američanov, ktorí po zhliadnutí ako filmoví hrdinovia odovzdajú svoju dcéru černochovi, nebudú cítiť výčitky svedomia, ak tak urobia aj oni". /302/
Snáď najlepším spôsobom ilustrácie zaujatosti médií je príklad mediálneho pokrytia konfliktu Izraela s jeho arabskými susedmi. Zvážte sami:

Irak bol napadnutý za to, že zaútočil na svojho suseda Kuvajt, ktorý bol pred niekoľkými desaťročiami súčasťou Iraku.

Izrael napadol susedskú krajinu Libanon, čo stálo 20 000 životov libanonských civilistov a bilióny dolárov škody na majetku.

Príčina napadnutia Iraku bola tá, že neuposlúchol rezolúciu OSN na opustenie Kuvajtu.

Izrael sa po invázii v roku 80-tych rokoch vzoprel nariadeniam OSN a stále ostáva na Golanských výšinách.

Ďalšou príčinou napadnutia Iraku bolo to, že porušil nariadenia OSN o nekonvenčných zbraniach.

Izrael ignoroval tieto nariadenia od začiatku a vyvinul si všetky možné zbrane od nervových plynov, biologických zbraní a nukleárnych zbraní.

Keď palestínski teroristi vyhodia do vzduchu autobus alebo sami seba na trhu, je to na titulných stranách všetkých svetových novín.

Keď Izrael spustí napalm na utečenecké tábory a zabije stovky žien a detí, dostane sa tomu značne menšie mediálne pokrytie a okamžite je to nazvané ako "odvetná akcia".

Predstavte si mediálnu reakciu, ak by niektorí z arabských štátov zostrelil komerčné lietadlo s pasažiermi.

Izrael zostrelil takéto lietadlo nad Sinajským poloostrovom bez najmenšieho protestu.

Zdokumentovanie všetkých hollywoodských prožidovských filmov by bola kolosálna úloha, môžem však ponúknuť niekoľko príkladov. David Wolper, horlivý zástanca Izraela, vytvoril veľa protibielych programov, včítane televízneho seriálu Roots./303/ Marvin Chomsky, John Erman, David Greene a Gilbert Moses boli jeho režisérmi. Tento seriál bol snáď najviac propagovaným a sledovaným seriálom na televíznej obrazovke /len Holokaust/304/ mal väčšiu sledovanosť vďaka ohromnej mediálnej reklame/. Roots bol nafilmovaný podľa historicky zavádzajúcej knihy Alexa Haleyho s rovnomenným názvom. Film mal za následok široko rozvetvenú nenávisť černochov voči bielym a sebanenávisť a pocity viny medzi mnohými belochmi. /305/
Čo je zaujímavé, židovský spisovateľ Harold Courlander súdil Alexa Haleyho za plagiátorstvo. Haley vraj ukradol celé sekcie svojej knihy z vraj historicky presnej knihy Courlandera o afrických koreňoch amerických černochov nazvanej The African./306/ Haley sa priznal a dohodli sa na mimosúdnom vyrovnaní 500 000 dolárov. Na vrchole seriálu Roots si väčšina Američanov neuvedomila, že Haley postavil časť Roots na fikcii a práci, ktorú ukradol.

Freedom Road bol ďalšou fantáziou predostretou dôverčivej verejnosti ako výstižný obraz južnej rekonštrukcie./307/ Vo filmovej príručke je tento film uvádzaný ako historický. Keď bol premietaný v roku 1979, množstvo verejných škôl ho dalo žiakom za domácu úlohu. Muhammed Ali hral vo filme Gideona Jacksona, oslobodeného otroka, ktorý vstúpi do politiky a sformuje južnú koalíciu na oslobodenie černochov a chudobných belochov. Je zvolený do amerického senátu a nakoniec vedie svojich chudobných belochov a černochov do boja proti skutočným bielym utláčateľom, až kým nie je zabitý v prestrelke s Ku Klux Klanom.
Dejiny však nikdy nepoznali žiadneho čierneho senátora z južnej Karolíny. Len dvaja čierni senátori slúžili vo vláde v časoch Rekonštrukcie, obaja boli z Mississippi a obaja zomreli prirodzenou smrťou. Freedom Road naberá rozdielnu perspektívu ak sa človek dozvie, že producentom tejto historickej fantázie bol Zev Braun a režisérom J´an K´adir. Film bol natočený podľa románu Howarda Fasta "Chosenite". Fast bol dlhotrvajúcim členom komunistickej strany a nariadil miliónom školopovinným deťom pozerať túto "dokumentárnu drámu". Jeho autobiografia má titul "Being red". /308/ Niet divu, prečo toľkí mladí Američania majú skreslený pohľad na svoje dejiny a rasovú otázku. Môžeme od nich očakávať aj niečo iné ak sa učia komunistickú interpretáciu amerických dejín ?

Niet tiež divu, že najviac propagovaným seriálom všetkých čias bol seriál pre Židov najdôležitejší: Holokaust. Film mal kompletne židovskú produkciu. Bol vytvorený režisérom z Roots, Marvinom Chomskym. Gerald Green napísal scenár. Morton Gould skomponoval hudbu. Producentmi boli Robert Berger a Herbert Brodkin. Časopis TV Guide poznamenal, že počas nakrúcania filmu v Európe zomrel otec scenáristu. Syn sa však na pohreb svojho otca domov nevrátil. Green cítil, že si uctí zúrivo prosionistického otca tým, že ostane pracovať v Európe na filme Holokaust. Desať hodín seriálu je dielom extrémnej etnickej nenávisti, v ktorej zobrazili Nemcov a východných Európanov ako buď krvilačných alebo bezcharakterných ľudí a samozrejme každého Žida ako stelesnenie cnosti, lásky a dobroty. Nikdy predtým nedostal televízny seriál toľko mediálneho pokrytia a chvály. Židmi vlastnené publikácie sa tvárili, akoby išlo o najdôležitejší film v dejinách kinematografie.

V časoch vysokoškolského štúdia som sa rozhodol ísť na film Farewell Uncle Tom. /309/
Prečítal som si o ňom predtým, ako ho premietali v prevažne čiernej oblasti New Orleansu. Očakávajúc ťažkú situáciu šoféroval som po Baton Rouge s dvomi najodvážnejšími a najoddanejšími kamarátmi z internátu. Za 90 minút trvania filmu sme s priateľmi dostali emocionálnu a názornú výchovu hollywoodských ohavných protibielych filmov.
Film sa odohrával na juhu a zobrazoval život otrokov ako orgií bieleho mrzačenia, hladovania, vraždy a znásilňovania černošských mužov a žien. Černosi sa vzbúrili a plátno sa zaplnilo pomstychtivými černochmi zrážajúcimi k smrti biele ženy a deti. Obecenstvo súhlasne pokrikovalo. "Správne, daj mu," kričali niektorí. "Znásilni k...u!...zabite ich!" Čierne obecenstvo sa počas najkrvavejších scén zmrzačovania, znásilňovania a vrážd smialo a veselilo.zdôraznenie stanoviska filmu a jeho relevantnosti k dnešku, zabieha koniec filmu do súčasnosti. Černoch v koženej bunde a okuliaroch sa vkradne do spálne bielej dvojice. Kamera zachytáva strach dvojice, keď ich útočník napadne sekerou. V spomalenom zábere dopadá sekera opäť a opäť na telá belochov, krv a mozog strieka po celej izbe. Po 20- tich rokoch si stále spomínam na film a surovú nenávisť, ktorú vznietil v čiernom obecenstve.
Pri pohľade na všetky tie vraždy začalo obecenstvo zúriť. Hneď ako sa objavili záverečné titulky sme s priateľmi schmatli kabáty a rýchlo odišli. Na ceste späť do univerzity sme boli zádumčiví, pretože sme vedeli, že film bol natočený na to, aby černochov povzbudil k znásilňovaniu a vraždám bielych v celej krajine.
Zistil som, že film uviedla spoločnosť Cannon Releasing Corporation a jej prezident bol Dennis Friedland. Jeho spoločníkmi boli Marvin Friendlander, Thomas Israel, James Rubin a Arthur Lipper. Z recenzíí som neskôr zistil, že väčšina Židov, ktorí sa podieľali na tomto protibielom filme si dali svoje mená z filmového plagátu odstrániť.
Čas, ktorý som strávil v tmavom kine sa ma dotkol tak silno, že som sebe a Bohu prisahal, že urobím všetko a prinesiem akékoľvek obete pre to, aby som zastavil brutálne útoky proti našim ľuďom a našej krvi. Rozhodol som sa tiež postaviť sa filmárom, ktorí vytvorili takúto proti-bielu nenávisť.

Kedykoľvek som počas stoviek rozhovorov a reportáží spomenul židovskú domináciu médií, reportéri najprv popreli ich prevahu moci. Potom pod svetlom množstva faktov sa tvárili šokovane nad tým, že niekto môže čo i len navrhnúť, že by to Židia využili vo svoj prospech.

Dominácia amerických médií je taká zrejmá, že niektoré židovské médiá to začínajú otvorene priznávať a dodávajú, že to na ich obsah nemá žiaden vplyv. Titulná stránka časopisu Moment z augusta 1996 prehlasovala veľkými titulkami: "Židia vedú Hollywood, no a čo?" Článok, ktorý bol napísaný známym židovským kritikom Michaelom Medvedom obsahoval nasledujúce tvrdenia: "Nemá vôbec význam popierať židovskú moc v populárnej kultúre. Každý zoznam najvplyvnejších riaditeľov každého väčšieho filmového štúdia poskytne prevažnú väčšinu židovských mien." Medved ďalej oznamuje ako si Walt Disneyho štúdiá najímajú za producentov len "vysoko platených židovských magnátov" ako napríklad Jeffrey Katzenberg, Michael Ovitz a Joe Roth. Uvádza ďalej:

Známa Disneyho organizácia, ktorá bola založená Walt Disneyom, nežidovským Stredoameričanom, ktorý bol vraj antisemita, pretože sa otvorene staval proti zhubnému marxisticko - židovskému vplyvu v Hollywoode, sa teraz skladá zo židovského personálu na takmer všetkých dôležitých pozíciách. /310/

Napriek pokusu pošpiniť Disneyho meno ako antisemitu, jeho filmy boli morálne a duševne povznášajúce a zároveň výchovné. Teraz Michaelovo Eisnerovo nové Disney a jeho pobočky pokračujú vo výrobe protikresťanských a sexuálne degenerujúcich filmov ako The Priest /311/ a The Crying Game. /312/
Židovskí producenti nielenže vytvorili proizraelskú a prožidovskú propagandu spolu s ich protikresťanskými nenávistnými filmami a dokumentami, zároveň opatrne monitorujú filmy, ktoré vyrobia ostatní producenti. Pri filme Seven Years in Tibet, ktorý bol postavený na historických faktoch, sa židovskí producenti napríklad domnievali, že hlavný hrdina, bývalý nacistický cestovateľ z Rakúska neoľutoval svoju minulosť dostatočne. Donútili filmárov vymyslieť ľútostnú scénu a vsunuli ju do "pravdivého príbehu". /313/
Michael Medved vo svojom článku píše, že "židovskí scenáristi a režiséri zobrazujú Židov v nepochybne lichotivom svetle, aby obecenstvo reagovalo so sympatiou a náklonnosťou". Myslím, že nemusím podotýkať, že tých, ktorí sa proti nim postavia, zobrazia ako stelesnené zlo.
V dokumentárnom filme z roku 1998, ktorý sa vysielal na kanáli Arts & Entertainment sa televízia pýšila faktom o vynikajúcej židovskej úlohe v médiách a o vytváraní našej spoločnosti v súlade s ich záujmami a cieľmi. Bol vyrobený spoločnosťou Elliot Halpern & Simcha Jacobvici Productions a napísaný a režírovaný Simchom Jacobvicim. Dokument hovoril o tom, ako Židia prekonali nežidovských filmárov ako Thomas Edison a D.W. Griffith a postupne nahradili ich tradičné americké námety. Filmy ako Griffitov Birth of a Nation, ktorý uctieva naše biele dedičstvo bol nahradený oslavami imigrácie a multikulturalizmu. Vo filme robili interview so židovským autorom Frankom Gablerom, ktorý otvorene vraví o tom, ako nahradili "skutočnú" Ameriku:

Vytvorili svoju vlastnú Ameriku, Ameriku, ktorá nie je skutočnou Amerikou... Nakoniec sa však tento tieň Ameriky stal takým populárnym a tak rozšíreným, že jeho obrazy a hodnoty pohltili skutočnú Ameriku. A tak sa veľkou iróniou Hollywoodu stal fakt, že Američania sa začali definovať tieňom Ameriky, ktorý bol vytvorený východoeurópskymi židovskými imigrantami, ktorí neboli v skutočnej Amerike pripustení ani do jej predmestí.

Rozprávač ďalej uvádza, že hollywoodskí Židia sa stali takmer bohmi a vytvorili systém, ktorý zvýšil ich prestíž v očiach Američanov.

Kde sú noví bohovia, tam musia byť nové idoly. A tak riaditelia štúdií založili spolok s pyšným menom The Academy of Motion Picture Arts and Sciences. Bol to Meyersov vynikajúci nápad vytvoriť oskarov, kde sa filmoví magnáti navzájom uctievajú odovzdávaním cien. Takto sa zo židovských imigrantov stali oskarov vyhrávajúci americkí producenti.

z knihy Davida Duka: "Moje prebudenie"